Konektivita krajiny
Migrácia je neoddeliteľnou súčasťou života zvierat
Pohyb je základným prejavom nielen ľudí, ale aj zvierat. Zatiaľ čo ľudia si pre možnosť pohybu budujú cesty, chodníky, železnice a podobne, zvieratá sú už od pradávna vedené svojimi inštinktami po miestach, kde im to krajina (povrch, klimatické podmienky, rieky, vegetácia ...) umožňuje. Tieto inštinkty sú v nich hlboko zakorenené a vedú ich na viac-menej stabilné trasy – migračné koridory, ktorými sa slobodne a bez strachu pohybovali celé generácie. Situácia sa však v priebehu storočí zmenila a ľudia začali svojou činnosťou výrazne ovplyvňovať, meniť alebo úplne prerušili mnohé suchozemské, vodné alebo vzdušné koridory. Vytvorili na nich bariéry. Na ich prítomnosť sú živočíchy nútené reagovať buď snahou o ich prekonanie alebo hľadaním inej často menej pohodlnej cesty. Zmeny v zaužívaných migračných trasách spôsobujú živočíchom vyššiu energetickú náročnosť migrácie, stres a pocit ohrozenia či dezorientáciu.
Vo všeobecnosti živočíchy migrujú na krátke i veľmi dlhé vzdialenosti či už za vodou, potravou, partnerom, za teplejším podnebím či unikajú pred pocitom ohrozenia alebo zmenou podmienok. Viacero druhov živočíchov strávi migráciou prakticky celý život. Migrujú po súši, v riekach, aj v moriach a samozrejme lietajú vo vzduchu. Niektoré migrujú len v určitých životných štádiách. Iné prekonávajú tisíce kilometrov, ale sú aj také, ktoré za celý život neopustia niekoľko štvorcových metrov. Migrácia je javom pestrým a zložitým, každopádne však zaujímavým a prebúdzajúcim úžas.
Funkčné migračné koridory zabezpečujú prepojenosť krajiny, ktorá je kľúčová pre zachovanie zdravých populácií živočíchov. Rozširujúca sa dopravná infraštruktúra, zástavba, oplocovanie pozemkov, veľké lány polí s monokultúrnymi plodinami, odlesňovane a iné ľudské aktivity vedú k stále výraznejšiemu rozdrobovaniu krajiny na menšej celky, k tzv. fragmentácii krajiny. Ak ostanú takéto „prírodné ostrovy“ príliš malé, nie sú už schopné zabezpečiť podmienky potrebné pre život niektorých živočíchov a uspokojiť ich nároky na priestor. Fragmentácia krajiny môže viesť až k izolácii populácie druhu, ktorá je potom odsúdená na postupný zánik v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu populácie a príbuzenského kríženia.
Tému zachovania konektivity krajiny považuje WWF Slovensko za jednu z kľúčových tém a spolu s partnermi sa preto dlhodobo venujeme mapovaniu migračných koridorov živočíchov, identifikácii kritických miest, v ktorých sa migračné koridory križujú či už s dopravnou infraštruktúrou alebo so sídlami, ako aj navrhovaniu riešení, ktoré by zachovali alebo zlepšili funkčnosť týchto koridorov.
Pracovali sme na viacerých projektoch zameraných na zachovanie ekologickej konektivity. V medzinárodnom projekte TRANSGREEN (2017-2019) sme sa spolu s partnermi vo vybraných chránených územiach sústredili na poznanie kritických miest, kde sa migračné trasy šeliem pretínajú s cestami či železnicami a šelmy pri ich prekonávaní riskujú život.
V nadväzujúcom projekte ConnectGREEN (2018-2021) sa mapovali vo vybraných územiach bariéry vo voľnej krajine, najmä rôzne typy zástavby či oplotenia, ktoré môžu obmedziť či úplne zastaviť migráciu či už veľkých šeliem alebo iných stavovcov. Aj tu boli následne identifikované kritické miesta.
V poradí tretí projekt SaveGREEN (2020-2022) sa sústreďuje na zmapovanie faktorov, ktoré ovplyvňujú funkčnosť migračného koridoru. Navyše sa nezaoberá len problematikou migrácie veľkých šeliem, ale aj iných skupín živočíchov, ktoré sú ohrozené fragmentáciou biotopov a pre svoj život potrebujú prepojenú prírodnú krajinu. Je medzi nimi napríklad modráčik krvavcový - motýľ viazaný na určité typy lúčnych spoločenstiev, ale aj živočíchy viazané na vodné biotopy ako vydra riečna, korýtko riečne, rak riečny a užovka fŕkaná.
Výstupy z týchto projektov nás utvrdzujú v tom, že zabezpečiť funkčnú ochranu migračných koridorov na Slovensku je veľmi dôležité a je nutné v nej naďalej pokračovať.
